Sv. Terézia od Ježiša (z Avily)

Sv. Terézia od Ježiša (z Avily), učiteľka Cirkvi – reformátorka Karmelitánskeho rádu (1515 – 1582). Naša svätá Matka, ako ju dôverne nazývajú členovia rádu, vyrastala v nábožnej rodine. Keď vo veku okolo 13 r. stratila matku, utiekala sa vo svojej bolesti k Matke Božej s prosbou, aby sa Ona stala jej matkou, a nebola sklamaná. Pod vplyvom dobrej výchovy rodičov a životopisov svätých, už v detstve bola nadchnutá ideálmi svojej viery a vo veku 7 r. spolu so svojím bratom „utiekli z rodičovského domu, aby išli do krajiny Maurov a tam zomreli mučeníckou smrťou za Krista a získali nebo“. Na ich „úteku za mučeníctvom“ ich však stretol strýko, ktorý ich zaviedol späť k rodičom. Neskôr vplyvom čítania rytierskych románov, a to proti vôli otca, nasledovalo obdobie duchovnej vlažnosti. Prispeli k nemu aj návštevy príbuzných, ktorí vnášali do domu svetského ducha. Bedlivý otec si všimol správanie svojej milovanej dcéry a zveril ju na výchovu augustiniánkam, kde sa Terézia rýchlo vrátila na dobrú cestu. Neskôr sa aj sama rozhodla pre rehoľný život a vstúpila do karmelitánskeho kláštora Vtelenia v Avile, aj napriek nesúhlasu otca. Tam prežila prvých 7 rokov rehoľného života v horlivosti, ktorá však pod vplyvom rozličných okolností a choroby začala slabnúť. Prežila roky vnútorného hľadania a bojov. V čase liečebného pobytu mimo kláštora mala možnosť stretnúť sa s dielom Františka Osuny „Tretia abeceda“, ktoré podstatne ovplyvnilo jej život, voviedlo ju do tajomstiev vnútorného života a kontemplatívnej modlitby. Začala praktizovať vnútornú modlitbu a priťahovala k nej aj iných. Keď sa definitívne odovzdala Pánovi, rýchlo napredovala v duchovnom živote a Boh nešetril milosťami. Jej apoštolský duch túžil ešte viac slúžiť Cirkvi a nasledovať Pána dokonalejším spôsobom života a preto, povzbudená teológmi, s ktorými sa radila, ako aj mystickými milosťami, a po prekonaní mnohých ťažkostí, založila v r. 1562 kláštor sv. Jozefa v Avile, prvý reformovaný kláštor bosých karmelitánok, celkom orientujúc život modlitby v prísnej klauzúre na spásu duší. Obdarená ďalšími milosťami a poverená predstaveným rádu, pokračovala v zakladaní ďalších „holubníkov Svätej Panny“, a Pán ju v tom povzbudzoval: „Dcéra, ten dom je pre Mňa rajom slastí.“ Nasledovali roky práce, sprevádzané aj bolesťou spojenou s roztržkami v ráde, ktoré napokon vyvrcholili v oddelení bosých karmelitánov od karmelitánov dávnej observancie. Spolu založila 18 ženských kláštorov a okrem toho jej prostredníctvom sa začalo dielo zakladania kláštorov bosých karmelitánov, ku ktorému získala sv. Jána od Kríža. Predpovedajúc blížiacu sa smrť, Božia služobnica zomiera v extáze lásky v r. 1582 so slovami: „Som dcérou Cirkvi.“ Vo svojich spisoch, ktoré zanechala (najmä Život, Cesta dokonalosti, Vnútorný hrad), odovzdala Cirkvi významnú náuku o duchovnom živote modlitby a ako prvá žena dostala spolu s Katarínou Sienskou titul „učiteľka Cirkvi“.

Z  myšlienok:

  •