Vavrinec od Zmŕtvychvstania ( 1614 - 1691 )

Tento Francúz v mladom veku vstúpil k vojsku a zúčastnil sa na vojenských bitkách v časoch nájazdov Švédov. Bol vážne ranený a opustil vojsko ako invalid. Našiel si prácu ako sluha u pokladníka ministerstva financií. Vo veku 18 r. prežíva obrátenie a vstupuje k bosým karmelitánom parížskej provincie. V konvente plní službu kuchára. Viedol hlboký duchovný život a stal vzorom „života v Božej prítomnosti.“ Pozoruhodné zápisky, ktoré sa zachovali, nesú svedectvo jeho mystického života zjednoteného s Bohom. Predpovedal svoju blížiacu sa smrť a zomrel vo vysokom veku.

Z myšlienok:

  • „Nemusíme ustavične prebývať v kostole, aby sme sa rozprávali s Bohom, môžeme si urobiť kaplnku z nášho srdca, a tam zakúšať pokorné a láskyplné spoločenstvo s Ním. Najdôležitejšie je urobiť prvý krok. Nevyžaduje od nás príliš veľa – iba aby sme si na Neho z času na čas spomenuli, malé akty vzdávania Mu cti či prosby o Jeho milosť. Niekedy túži, aby sme Mu obetovali naše starosti a inokedy vďačnosť za udelené milosti. Rozdáva nám ich uprostred každodenných povinností, aby sme v Ňom mohli nájsť útechu tak často, ako len chceme. Tak pri stole, ako aj počas rozhovorov, pozdvihni k Nemu z času na čas svoje srdce. Aj tá najdrobnejšia spomienka na Neho Mu spraví radosť.“
  • „Netreba vykonávať veľké diela: obraciam malú omeletu na panvici – z lásky k Bohu. Keď skončím a nemám inú povinnosť, padnem tvárou na zem a vzdávam česť Bohu, ktorý mi dal milosť, aby som ju spravil. Potom vstanem a som šťastnejší než kráľ. Keď už nemôžem nič urobiť, stačí mi, že zodvihnem steblo trávy z lásky k Bohu...Ľudia hľadajú cesty, na ktorých by sa naučili milovať Boha...hľadajú rozmanité praktiky, vyvíjajú úsilie, aby zotrvávali v Jeho prítomnosti prostredníctvom najrôznejších prostriedkov. A či nie je jednoduchším a účinnejším spôsobom robiť všetko z lásky k Bohu, využívajúc tie úlohy a povinnosti, ktoré stavia pred človeka jeho životný stav; a takto Mu ukázať lásku a zotrvať vnútorne v Jeho prítomnosti skrze jednotu Jeho a nášho srdca?“
  • „Cesta viery je duchom Cirkvi a úplne stačí k dosiahnutiu veľkej dokonalosti. Čas práce sa ničím nelíši od času určeného na modlitbu. Vlastním Boha s tým istým pokojom uprostred trmy – vrmy mojej kuchyne, keď ma niekedy aj niekoľko osôb naraz prosí o viacero vecí, ako aj vtedy, keď kľačím pred Najsvätejšou Sviatosťou. Moja viera sa stala taká priehľadná, až mám dojem, že som ju stratil. Zdá sa mi, že začína deň budúceho života...“
  •