sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a sv. Tváre (z Lisieux), učiteľka Cirkvi ( 1873 – 1897 )

Vyrastala v hlboko veriacej rodine. Dnes už aj rodičia sv. Terezky – ako je všeobecne nazývaná táto svätá – sú Cirkvou vyhlásení za blahoslavených. Vo veku 4 r. stratila Terezka milovanú mamu. Obklopená starostlivou láskou otca a 4 starších sestier prešla bolestným obdobím, ktoré vyvolala strata mamy. Vo veku 10 r. ju Panna Mária zázračne uzdravila. Od detstva vedená príkladnou výchovou v rodine zveľaďovala svoj duchovný život. Po vstupe svojich dvoch najstarších sestier do Karmelu v Lisieux aj sama veľmi skoro objavila svoje povolanie. Vo veku 13 rokov na Vianoce dostala osobitnú vnútornú milosť, vďaka ktorej vnútorne dozrela a od tej chvíle sa usilovala o vstup do Karmelu aj napriek tomu, že nedosahovala potrebnú vekovú hranicu. S túžbou modliť sa a obetovať sa za kňazov a za obrátenie hriešnikov prekročila vytúžený prah Karmelu napokon vo veku 15 rokov. Priťahovaná Ježišovou Láskou a verne odpovedajúc na Jeho milosti, napredovala v duchovnom živote. Vo svojich autobiografických spisoch – známych pod názvom „Dejiny duše“ – zanechala obraz svojho duchovného života, ktorý sama označila ako „malú cestu“. Ako sama hovorí: „Moja cesta je samá dôvera a láska“. Terezka, obdarená veľkými túžbami po svätosti, zakúšala súčasne svoju slabosť. A sama pokračuje: „...musím sa prijímať taká, aká som, so všetkými svojimi nedokonalosťami. Chcem však nájsť spôsob dostať sa do neba cestou veľmi jednoduchou a veľmi krátkou, malou cestou... Výťah, ktorý ma vynesie až do neba, je Tvoje náručie, ó, Ježišu! Na to nepotrebujem rásť, naopak, musím byť malá, stávať sa čoraz menšou.“ Zaujala postoj úplnej dôvery v Boha, odovzdajúc sa Mu vo všetkom. Zrealizovala tak najzákladnejšie posolstvo evanjelia, posolstvo Božej Lásky: Boh je naším Otcom a my sme Jeho deti. Na tejto ceste detskej dôvery hrdinsky praktizovala radostnú lásku k blížnemu, ochotne prijímala ťažkosti a námahy, milovala skrytosť a vernosť povinnostiam. Naplnená túžbami byť kňazom, misionárom, učiteľom, objavila, že láska zahŕňa v sebe všetko a našla svoje povolanie v Cirkvi: „Mojím povolaním je láska!“ Aby pomáhala svojmu Ženíchovi zachraňovať duše, obetovala sa Milosrdnej Božej Láske ako celopalná obeta. Boh prijal jej obetu. Sama dosvedčuje: „Nikdy som si nemyslela, že je možné toľko trpieť. Neviem si to inak vysvetliť, ako mojou nesmiernou túžbou po záchrane duší... Neľutujem, že som sa vydala Láske.“ Po bolestnom utrpení v chorobe zomiera – alebo lepšie povedané podľa jej vlastných slov, „neumiera, ale vstupuje do Života“ - na tuberkulózu ako 24 ročná so slovami: „Môj Bože, milujem Ťa!“ Počas poslednej choroby predpovedala, že jej „nebom bude robiť dobro na zemi“ a prorocky vytušila poslanie, ktoré jej zveril Pán: „poslanie vštepiť do duší Božiu Lásku, takú lásku, akou Ho ja milujem...naučiť ľudí malú cestu.“ Jej predpoveď sa naplnila, a dnes je jednou z najznámejších a najobľúbenejších svätých v dejinách Cirkvi, pomáha tým, ktorí sa k nej utiekajú o príhovor a sprostredkúva mnohé obrátenia.