Začiatok tereziánskej rodiny vo vnútri Karmelu a zmysel jej povolania v Cirkvi sa úzko spájajú s procesom duchovného života sv. Terézie a jej charizmy, predovšetkým jej mystických milostí, ktoré ju pobádali k obnove Karmelu, tak, aby bol úplne orientovaný na modlitbu a kontempláciu Božích skutočností, v zachovávaní evanjeliových rád podľa „prvotnej“ reguly , v malom sesterskom spoločenstve, založenom na samote, modlitbe a prísnej chudobe.
K rozvoju a objasneniu je počiatočného projektu prispieva postupná mystická skúsenosť, s ktorou Svätá preniká a akoby v sebe odzrkadľuje život Cirkvi, jej bolesti, nové roztrhnutie jej „jednoty“ a predovšetkým profanáciu Eucharistie a kňazstva. Pohnutá týmito udalosťami určila pre seba a pre novú rodinu Karmelu apoštolský zmysel, orientujúc modlitbu, ústranie a celý život bosých karmelitánok na službu Cirkvi, takže ak ich modlitby, obety a ich život nie sú k službám Cirkvi, nedosiahnu cieľ, pre ktorý ich Boh zhromaždil.
Plnosť povolania tereziánskeho Karmelu je ovocím skúsenosti, ktorá umožnila sv. Matke pochopiť tajomstvo údov, čakajúcich ešte na začlenenie do tajomného Kristovho Tela, a otvorila pred ňou nesmierne misijné horizonty. Vo svetle týchto nových perspektív Cirkvi sa apoštolský duch Svätej plne prejavil a v jej srdci sa zrodilo predsavzatie rozširovať rodinu prvých bosých karmelitánok a rozšíriť svoje dielo o založenie bosých karmelitánov, aby majúc účasť na tom istom duchu, pomáhali mníškam žiť spoločné povolanie a aby slúžili Cirkvi modlitbou a apoštolskou činnosťou.
Pri realizovaní svojho diela sv. Terézia chcela verne zachovať kontinuitu Karmelu. Novým duchom oživila detinskú úctu k Preblahoslavenej Panne Márii z hory Karmel, ako dedičstvo zverila svojej rodine spojenie, ktoré prežívala s biblickými pravzormi, prorokmi a veľkými Otcami Karmelu. Oživila zachovávanie „prvotnej“ reguly, animujúc ju novými apoštolskými úmyslami.
Chcela, aby všetko charakterizoval osobitný životný štýl: ukazovala askézu a umŕtvovanie ako prostriedky hlbšieho teologálneho života v službe Cirkvi, požadovala veľkodušnosť pri zachovávaní reguly a srdečnosť v sesterskom živote, ktoré robia spolunažívanie radostným ako v Božej rodine, podporovala dôstojnosť osoby, priateľstvo medzi sestrami a spoločenstvo medzi rozličnými kláštormi.
Božia Prozreteľnosť pridružila k sv. Matke sv. Jána od Kríža a urobila ho účastníkom jej ducha. Sv. Ján tiež uznal vo sv. Terézii matku obnoveného Karmelu, pripisujúc jej charizmu, ktorú Boh udeľuje zakladateľom.
Obaja „položili akoby základy tohto rádu“. Ich učenie a skúsenosť, obsiahnuté a odovzdané v ich spisoch, najmä pokiaľ ide o hlbšie spoločenstvo s Bohom a o cestu, ktorá vedie k Nemu, boli nielen ich osobnými darmi, ale aj milosťami, ktoré Boh udelil rádu a ktoré tvoria časť charizmy, ktorú má žiť každá bosá karmelitánka.
Povolanie bosých karmelitánok je darom Ducha Svätého, skrze ktorého sú povolané k „tajomnému spojeniu s Bohom“, v priateľstve s Kristom a v dôvernosti s Preblahoslavenou Pannou Máriu, v živote, v ktorom sa modlitba a obeta spájajú s veľkou láskou k Cirkvi.
Preto silou svojho povolania sú karmelitánky pozvané ku kontemplácii v modlitbe aj v živote. Tento záväzok neustálej modlitby oživuje viera, nádej a nadovšetko Božia láska, takže s čistým srdcom môžu dosiahnuť plnosť života v Kristovi a pripraviť sa na prijatie čoraz hojnejších darov Ducha. Tereziánska charizma vyžaduje, aby sa modlitba, zasvätenie a celý život bosých karmelitánok orientovali na spásu duší.
V súlade s ideálmi sv. Matky bosé karmelitánky žijú svoj kontemplatívny cirkevný život v harmónii medzi ovzduším samoty a mlčania a sesterským životným spoločenstvom, v rodine utvorenej podľa vzoru malého „Kristovho kolégia“, ktorého centrom je láska k Pánovi a normou života sesterská láska spojená s veľkodušným evanjeliovým zriekaním.